Makovický Vladimír

Vladimír Makovický

(26. apríla 1862 v Ružomberku - 15. februára 1944 v Smokovci)

Jeho otec, Peter Makovický, bol majiteľom prosperujúceho obchodu a zakladateľom rodinnej tradície v podnikaní. Z jeho aktivít najviac vyniká založenie jednej z prvých slovenských bánk - Ružomberského úverkového účastinárskeho spolku, ktorej základy položil 3.júna 1879 spolu s bratom Danielom Makovickým.

Vladimír Makovický sa dostal na čelo banky roku 1903 po otcovi Petrovi v čase, keď bilancovala štvrťstoročie svojej činnosti a v roku 1904 zmenila názov na Úverná banka. Mal za sebou podnikateľskú prax vo Viedni, Budapešti, Debrecíne i doma v Ružomberku, kde sa prejavil jeho podnikateľský talent pri budovaní papiernického priemyslu a pri zakladaní bryndziarne. Členom správnej rady banky bol od roku 1887 a zúčastňoval sa na zakladaní Tatra banky (1886).

Jedným zo znakov Makovického bankovej činnosti bola úzka spolupráca s českými peňažnými ústavmi, predovšetkým so Živnostenskou bankou v Prahe. Po smrti Júliusa Markoviča sa stal akousi nepomazanou hlavou slovenského bankovníctva, keď ho v roku 1915 zvolili za predsedu Zväzu slovenských peňažných ústavov. Bol činný v národnom hnutí a v roku 1918 podpísal Martinskú deklaráciu.

Po vzniku Československej republiky patril medzi organizátorov hospodárskeho života a bankovníctva na Slovensku. V roku 1919 sa Úverná banka zmenila na Slovenskú banku a presťahovala sa z Ružomberka do Bratislavy. Makovického ambíciou bolo vytvoriť zo Slovenskej banky podľa vzoru Živnostenskej banky silnú inštitúciu, ktorá by hrala rozhodujúcu rolu v rozvoji hospodárstva Slovenska. Priemyslový koncern Slovenskej banky zahrnoval v tomto období účasť v 47 priemyselných a obchodných podnikoch. Na čele Slovenskej banky, ako aj jej najvýznamnejších koncernových podnikov (Slovenská papiereň v Ružomberku, Slovenská poisťovňa Bratislava), stál až do svojej smrti.