Hospodárska a menová únia

V júni 1988 Európska rada, ktorá je zložená z najvyšších predstaviteľov jednotlivých členských štátov a vlád, potvrdila cieľ postupného vytvorenia Hospodárskej a menovej únie (HMÚ) a poverila výbor vedený vtedajším prezidentom Európskej komisie Jacquom Delorsom preskúmať a navrhnúť konkrétne kroky, ktoré by k takejto únii viedli. Delorsova správa navrhovala, aby sa hospodárska a menová únia dosiahla v troch samostatných etapách: v prvej sa mali liberalizovať kapitálové pohyby v rámci EÚ a zblížiť menové politiky jednotlivých štátov; v druhej sa na úrovni únie mala vytvoriť autorita na kontrolu jednotlivých menových pohybov a mali sa tiež zaviesť opatrenia na postupné zbližovanie jednotlivých národných mien; v tretej etape sa mali neodvolateľne fixovať výmenné kurzy medzi menami zúčastnených štátov a vykonávanie menovej politiky sa malo preniesť na úroveň Európskej únie.

Tri etapy budovania HMÚ:

Prvá etapa - zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ

1. júl 1990 - 31. december 1993

Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa hospodárskej a menovej únie sa začne 1. júla 1990, t. j. v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. V tom čase Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý mal v oblasti menovej spolupráce čoraz významnejšie postavenie, dostal nové úlohy stanovené rozhodnutím Rady EÚ z 12. marca 1990. Patrilo k nim najmä poskytovanie poradenských služieb členským štátom v oblasti menovej politiky a podpora spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnutia cenovej stability. Prvým krokom bolo identifikovať jednotlivé otázky, ktoré sa mali preskúmať v tejto začiatočnej etape, vypracovať pracovný program do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zriadených pre tento účel.

Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Rokovania vyústili do Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte dňa 7. februára 1992. V dôsledku meškania v ratifikačnom procese však zmluva (ktorá menila a dopĺňala Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom menila aj jej názov na "Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva" a jej súčasťou bol i "Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky" a "Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu") mohla vstúpiť do platnosti až 1. novembra 1993.

Druhá etapa HMÚ - zriadenie Európskeho menového inštitútu a Európskej centrálnej banky

1. január 1994 - 31. december 1998

Zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenal začiatok druhej etapy HMÚ. Dočasná existencia EMI bola i zrkadlom stavu menovej integrácie v európskom spoločenstve: EMI nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii - táto zostala doménou domácich orgánov - a ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií.

Dvoma hlavnými úlohami EMI bolo posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami v oblasti menovej politiky a urobiť prípravy potrebné na to, aby sa v tretej etape mohol zriadiť Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), aby sa vykonávala jednotná menová politika a vytvorila jednotná mena. Na dosiahnutie týchto cieľov EMI poskytoval fórum pre konzultácie a výmenu názorov a informácií o menovo-politických otázkach a vytvoril regulačný, organizačný a logistický rámec potrebný na výkon úloh ESCB v tretej etape.

V decembri 1995 Európska rada schválila názov európskej menovej jednotky "euro", ktorá sa zaviedla na začiatku tretej etapy 1. januára 1999. Súčasne dostal EMI za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi eurozónou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom rezolúcie Európskej rady z júna 1997 o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM).

V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade a následne i verejnosti vybranú sériu návrhov euro bankoviek, ktorá sa mala uviesť do obehu 1. januára 2002. Na doplnenie a spresnenie ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu.

Dňa 2. mája 1998 Európska rada jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky pre prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999, a preto sa zúčastní tretej etapy HMÚ. Súčasne sa ministri financií členských štátov prijímajúcich jednotnú menu spolu s guvernérmi ich národných centrálnych bánk, Európskou komisiou a EMI dohodli, že v tom čase platné bilaterálne výmenné kurzy mien účastníckych členských štátov (hodnota stred) sa použijú na stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov voči euru.

S platnosťou od 1. júna 1998 sa vlády jedenástich členských krajín dohodli na zložení Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB), čo fakticky znamenalo zriadenie ECB a ukončenie úlohy EMI. ECB a národné centrálne banky účastníckych členských štátov spolu vytvorili Eurosystém, ktorý v tretej etape HMÚ určuje a definuje jednotnú menovú politiku.

Tretia etapa HMÚ - stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov

od 1. januára 1999

Na začiatku roka 1999 nahradila jednotná mena euro národné meny v bezhotovostnom platobnom styku. V hotovostnom styku sa naďalej platilo národnými bankovkami a mincami. 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli eurové bankovky a mince ako zákonné platidlo v dvanástich členských štátoch EÚ. Prechod na euro znamenal menovú konverziu, nie menovú reformu. Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny. Menová únia znamená, že zúčastnené členské štáty uskutočňujú spoločnú menovú politiku a národné meny nahradili spoločnou menou. V súčasnosti do eurozóny patrí 19 krajín, menu euro zatiaľ nezaviedli Dánsko, Veľká Británia, Švédsko, Poľsko, Maďarsko, Česká republika, Rumunsko, Bulharsko a Chorvátsko.

K zavedeniu spoločnej meny sú všetky nové členské krajiny legislatívne zaviazané Prístupovou zmluvou, disponujú len tzv. derogáciou t.j. výnimkou z členstva v HMÚ. Predpokladom zavedenia jednotnej meny je splnenie konvergenčných ("maastrichtských") kritérií. Pokrok jednotlivých členských štátov pri prípravách je monitorovaný Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou v ich pravidelných konvergenčných správach. V prípade splnenia podmienok rozhodne Rada EÚ na návrh Európskej komisie, ktoré členské štáty spĺňajú predpoklady na zavedenie eura a následne zruší ich derogáciu. Rada EÚ tiež rozhodne, k akému dátumu sa členský štát pripojí do eurozóny a takisto fixuje výmenný kurz medzi národnou menou a eurom. V deň prijatia eura sa euro stane zákonným platidlom a národná mena krajiny po prechodnom období stratí platnosť. Právomoc vykonávať nezávislú menovú politiku prejde na ECB.

Od začiatku tretej etapy HMÚ bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, v ktorom sú meny členských štátov EÚ mimo eurozóny viazané na euro so štandardným fluktuačným pásmom +/-15%. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná, i keď sa predpokladalo, že v rámci tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II. Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II. Členom ERM II je v súčasnosti Dánsko, Litva, Lotyšsko.

Viac informácií:

História hospodárskej a menovej únie (stránka ECB)

Aktualizované: júl 2013