Tentokrát je všetko inak

Michal Horváth - hlavný ekonóm NBS

17.3.2020

Mimoriadne okolnosti, ktoré pandémia vyvolala, už priniesli nejednu bizarnú situáciu. Jedna sa odohrala aj vo vysielaní CNBC, keď bol hosťom relácie Ken Rogoff, známy ekonóm a spoluautor populárnej knihy s názvom Tentokrát je to inak. Hlavným motívom knihy je, že hospodárske krízy spravidla majú viaceré spoločné črty a sú zriedka jedinečné. Názory, ktoré sa vždy snažia pripísať tej-ktorej kríze výnimočný charakter, autori v podstate ironicky zosmiešňujú už v názve. Na obrazovke CNBC sme však videli autora tejto knihy, s kópiou knihy vystavenou na poličke na pozadí, ako napokon argumentuje, že tentokrát je všetko inak.

A má pravdu. Máme do činenia s nezvyčajným typom krízy a k tomu musíme prispôsobiť opatrenia. Predovšetkým musíme poskytnúť náhradu za stratený príjem ľuďom, ktorí nemôžu pracovať.

Nie je kríza ako kríza

Je veľký rozdiel medzi tým, ak sa výroba vo všetkých sektoroch ekonomiky prepadne o 50 percent a situáciou, keď sa polovica ekonomiky zavrie, kým jej zvyšok funguje ďalej. To je už myšlienka, ktorú rozvíja najnovšia analytická úvaha Veroniky Guerrieri a jej spoluautorov.

V prvom prípade výpadok produkcie spôsobí, že je v ekonomike nedostatok tovarov a služieb a ceny rastú. Predstavme si, že polovica obchodov, reštaurácií, kaderníctiev, automobiliek, či poľnohospodárskych fariem je zatvorená. Pokiaľ by si každý znížil spotrebu o polovicu, nebol by z hľadiska kapacít problém. V ekonomike sú však stále v nemalom počte aj ľudia, ktorí majú úspory, alebo si vedia naďalej zobrať spotrebný úver, lebo nestratili prácu. Tí si nechcú obmedziť svoj životný štandard. Nemienia si zmeniť domáci jedálny lístok, ani víkendovú zábavu, pokračujú v obnove bytu podľa plánu, alebo si menia auto ako vždy okolo stotisíceho najazdeného kilometra. Dopyt by potom pri nezmenených cenách v ekonomike prevyšoval dostupné výrobné kapacity.

Tento typ recesie ekonómovia dobre poznajú. Dôsledky rozsiahlych prírodných katastrof, vojen, alebo aj výrazné skoky v cene ropy nesú známky takéhoto vývoja. Politici potom buď musia pripustiť nárast cien, alebo inak obmedziť spotrebu.

Druhý typ krízy je diametrálne iný. Prepadu práve tohto typu čelíme dnes v dôsledku pandémie. Máme napríklad zatvorené reštaurácie. Nemáme si kam ísť sadnúť na obed. Ako dôsledok, my, ktorí ešte pracujeme, alebo máme nejaké úspory, pravdepodobne kupujeme viac potravín, polotovarov, ale napríklad aj mikrovlnných rúr. Aspoň pre niektorých výrobcov a predajcov to teda zdanlivo môže byť dobrá správa.

Na druhej strane, a toto je to podstatnejšie, keď sú reštaurácie zatvorené, nepracujú (naplno) ani opravári kuchynských spotrebičov, taxikári, ktorí vozia klientelu, ale ani účtovníci a podobne. Podľa jednoduchých odhadov ekonómov z Federal Reserve Bank of St Louis, takéto prepojenia v ekonomike môžu takmer zdvojnásobiť výpadok, ktorý spôsobilo zastavenie spotreby v sektoroch, ktoré sú najviac vystavené dôsledkom pandémie.

Dôsledkom je, že sa veľmi veľa ľudí dostane na ulicu. Zväčša sú to osoby s nízkym príjmom a minimálnymi úsporami. Podrobné dáta, aj zo Slovenska, to už potvrdzujú. Keď ľudia bez hotovostných rezerv stratia svoj príjem, budú musieť drasticky obmedziť svoje výdavky v ešte otvorených sektoroch ekonomiky. Tie začnú padať a prepúšťať tiež. Ocitneme sa v akomsi bludnom kruhu.

V druhom type krízy je potom v ekonomike pri nezmenených cenách príliš málo spotreby, nie príliš veľa. Bez dobre mierených zásahov zo strany štátu môže dôjsť k hospodárskej katastrofe, ktorú ťahá všeobecný pokles spotreby.

Nie je stimul ako stimul

Keď ekonomika klesá, ekonómovia často predpisujú ako liek finančnú injekciu od vlády. Keynes dokonca vravel, že je úplne jedno, na čo sa verejné peniaze minú. Hlavné je, aby domácnosti mali viac príjmu a mohli viac spotrebovať. To pomôže naštartovať ekonomiku. Ich spotreba bude príjem iných, ktorí tiež zvýšia spotrebu a tým príjmy iných atď. V skutočnosti to až takto jednoduché nie je, čo ukázalo aj množstvo výskumnej práce za posledné polstoročie, ale dajme tomu, že sa za istých okolností realita blíži k myšlienkam Keynesa. Fungovalo by to napríklad celkom dobre v prípade, že by pád naprieč ekonomikou vyvolali obavy ľudí o budúcnosť, pričom by bol manévrovací priestor centrálnych bánk minimálny.

Ľudia sa dnes boja o budúcnosť, priestor centrálnych bánk na efektívne opatrenia je dnes značne zúžený, ale je tu ten háčik, a to, že máme do činenia s neštandardnou krízou. Všeobecné rozpočtové stimuly, ako zníženie daní, by preto dnes fungovali len slabo. Možno v neskoršej fáze príde ich chvíľa. Ale dnes, aj keby pracujúcim štát zobral menej zo zárobku, nešli by ani do reštaurácií, ani na výlet do Benátok. Pravda je, že by minuli o čosi viac na niečo iné, na čo sa míňať dá. Dodatočný príjem by tým sektorom za daných podmienok aj pomohol. Ale keynesiánske zázraky by sa nekonali. Prepustení kuchári a čašníci by z toho nemali nič. Vzhľadom na narastajúcu neistotu by aj tak veľká časť daňovej úľavy smerovala pod vankúše. Musel by to byť obrovský stimul, aby sme ho vôbec pocítili. Ako sa hovorí, za veľa peňazí málo muziky.

Čo by teda dnes pomohlo najviac? Jednoducho povedané, potrebujeme zabezpečiť, aby ľudia, ktorí nemôžu pracovať, neprišli o celý svoj príjem. Aby sme to dosiahli, potrebujeme pomôcť zavretým firmám, ktoré by im príjem za normálnych okolností dávali, alebo ak sú živnostníci, tak konkrétnym osobám priamo. Nesmieme zabudnúť na tých, ktorí už o prácu prišli a strata príjmu ich posiela do stavu núdze aj z dôvodu, že ich situáciu existujúci sociálny systém nepokrýva. Túto pomoc samozrejme nedáva zmysel financovať z dnes platených daní. Budeme si musieť ako krajina požičať a dlh splácať z budúcich daní.

Tento článok sa na dnešné problémy pozerá hlavne zo strany spotreby. Nesmieme však zabudnúť na výrobnú stránku. Tam je potrebné, aby sa zbytočne neprerušili väzby medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, medzi podnik(ateľ)mi a medzi podnik(ateľ)mi a bankami, ktoré je nákladné vytvoriť, udržiavať, ale aj zrušiť. Práve náklady, ktoré sú spojené so zrušením a obnovou by mohli spôsobiť, že keď raz zaniknú, už sa nemusia obnoviť a všetci budeme o to chudobnejší. V takýchto prípadoch je potrebné zabezpečiť financovanie na preklenutie krízy. Vláda by to mala vedieť spraviť či už priamo, alebo poskytnúť záruky súkromným poskytovateľom úverov.

Je dobré, že aj na Slovensku sa vláda vybrala práve týmto smerom. Akoby sa však trochu bála, koľko zárezov jej tento rok pribudne na rováši. Za iných okolností by to bolo chvályhodné správanie. Tentokrát je však všetko inak.

« Spať na zoznam blogov

Chcete vedieť o ďalšom blogu?

Prihlásiť sa na odber