Šándor Elo
(8. marca 1896 vo Vrbovom - 9. januára 1952 v Bratislave)
Počiatok Šándorovho pôsobenia v bankovníctve spadá do roku 1919. Vtedy sa stal úradníkom Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom. Keď sa táto banka fúziou včlenila do Hospodárskej banky a neskôr Slovenskej banky, bol už Šándor prokuristom. Na odporúčanie Milana Hodžu ho v roku 1924 prijali do služieb bratislavskej filiálky Hypotečnej banky českej (HBČ). V roku 1929 ho vedenie banky, prihliadajúc na jeho úspechy v osvetovej práci - osobitne pri propagácií a iniciovaní vzniku Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc, poverilo miestom dirigenta novozriadenej expozitúry HBČ v Košiciach. Po návrate do Bratislavy zastával post zástupcu prednostu obchodného oddelenia HBČ.
V roku 1945 sa stal členom Dočasnej správy Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky (SHKB), ako aj členom Kuratória Pomocného fondu peňažných ústavov a konzorcia najvýznamnejších bánk pôsobiacich na Slovensku, ktoré sa podujali úverovať rekonštrukciu vojnou a neúrodou zničeného hospodárstva. Po zrušení dočasnej správy v SHKB v roku 1946 boli spolu s Matejom Murtinom hlavnými riaditeľmi tejto banky. Stal sa aj členom Ústrednej likvidačnej správy nemeckých a maďarských bánk a predsedom Akčného výboru Národného frontu v SHKB.
V roku 1948 sa stal riaditeľom Investičnej banky, Oblastného ústavu pre Slovensko, o vytvorenie ktorého sa zaslúžil. Tu pôsobil až do svojej predčasnej smrti.