Markovič Karol
(4. februára 1897 v Radvani - 2. februára 1980 v Bratislave)
Od roku 1921 bol úradníkom hlavnej učtárne Národnej banky československej (NBČS) v Prahe, od roku 1933 pôsobil v bratislavskej filiálke NBČS. Podieľal sa na založení Slovenskej národnej banky (SNB), zaslúžil sa o vybudovanie jej hlavnej učtárne. V auguste 1939 bol vymenovaný za prednostu filiálky v Banskej Bystrici. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal spolu s Viliamom Paulinym povereníkom Slovenskej národnej rady pre financie, od 5. septembra 1944 jeho zástupcom. V roku 1945 bol menovaný členom Dočasnej správy SNB a od novembra 1945 spolu s Jánom Michalíkom poverený vedením Oblastného ústavu NBČS v Bratislave vo funkcií riaditeľov a zároveň bol členom obchodnej správy NBČS v Prahe. Spolu s Jánom Michalíkom riadili Oblastný ústav NBČS v Bratislave až do februára 1948, kedy v štáte prevzala moc Komunistická strana Československa, čo sa čoskoro odzrkadlilo aj v zložení vedúcich orgánov NBČS. Markovič bol 25. februára poverený vedením Oblastného ústavu NBČS a túto funkciu vykonával až do vzniku Štátnej banky československej (ŠBČS) v roku 1950. Od 1. júla 1950 do 24. júla 1952 pôsobil ako zástupca hlavného riaditeľa Oblastného ústavu ŠBČS v Bratislave, neskôr ako vedúci odboru depozity. V roku 1953 bol spolu s ostatnými predstaviteľov bývalej NBČS uväznený a na základe vykonštruovaných obvinení odsúdený za trestný čin úkladov proti republike. V roku 1968 bol čiastočne rehabilitovaný, úplne oslobodenie spod obžaloby sa podarilo dosiahnuť až v roku 1980.