Národná banka československá ,Oblastný ústav pre Slovensko v Bratislave
Právni predchodcovia: Rakúska národná banka (1816 - 1878), Rakúsko - uhorská banka (1878 - 1919), Bankový úrad ministerstva financií (1919 - 1926).
Prvou centrálnou bankou, ktorá ovplyvňovala menový vývoj na našom území, bola Rakúska národná banka založená 1. apríla 1816. Táto banka ako prvá v habsburskej monarchii dostala výhradné právo vydávať v celej ríši bankovky, kontrolovať ich obeh a zriaďovať filiálky. V roku 1878 nadviazala na jej činnosť Rakúsko - uhorská banka, ktorá v rámci rozširovania svojej obchodnej činnosti zriadila na Slovensku päť filiálok (Košice, Bratislava, Banská Bystrica, Nitra, Žilina) a štrnásť pridružených miest.
Po vzniku Československej republiky úlohy ceduľovej banky plnil dočasne Bankový úrad ministerstva financií (BÚMF). Činnosť BÚMF riadilo ministerstvo financií prostredníctvom bankového výboru a jeho odborným vedením bola poverená obchodná správa. Jediným zástupcom Slovenska v bankovom výbore bol Ľudovít Medvecký.
Činnosť BÚMF bola ukončená 1. apríla 1926, kedy bol konštituovaný nový právny subjekt Národná banka Československá (NBČS) ako centrálna banka pre celé územie republiky. Jej povinnosťou bolo spravovať československú menu, zabezpečiť jej kovové krytie a vymeniteľnosť za devízy. Banka prevzala všetky úradovne BÚMF a ďalej rozširovala ich počet. V roku 1937 okrem Hlavného ústavu v Prahe pôsobilo v NBČS 34 filiálok a 136 pobočiek, z toho na Slovensku 6 filiálok (Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Žilina, Nitra a od roku 1933 Ružomberok) a 22 pobočiek. Slovenské záujmy v bankovej rade zastupovali Ľudovít Medvecký (1926 - 1930) a Matej Metod Bella (1930 - 1938). Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 došlo k zmene názvu centrálnej banky štátu na Národná banka česko - slovenská (NBČ-S). V decembri 1938 bol vymenovaný prednosta bratislavskej filiálky Martin Kollár za člena obchodnej správy, v januári 1939 bol zvolený Fraňo Tiso za člena bankovej rady a Jozefa Rybár za člena revidujúceho výboru. Koncom februára 1939 došlo k vymenovaniu Jozefa Fundárka za viceguvernéra NBČ-S. Prvá etapa existencie banky skončila 6. apríla 1939, po vzniku Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava.
K obnoveniu jej činnosť došlo až v roku 1945. V tom istom roku bol pre územie Slovenska zriadený Oblastný ústav so sídlom v Bratislave, ktorý mal v štruktúre banky autonómne postavenie a vo všetkých bankových operáciách týkajúcich sa Slovenska mohol rozhodovať samostatne. Na jeho čele stáli Ján Michalík a Karol Markovič. V ústredných orgánoch NBČS v Prahe Slovensko zastupovali Ján Oliva a Matej Murtin. Od roku 1948 sa viceguvernérom banky stal Jozef Púčik. NBČS pôsobila až do roku 1950, kedy jej funkciu prevzala Štátna banka československá.
Zachované písomnosti dokumentujú činnosť troch na seba nadväzujúcich centrálnych menových inštitúcií na území Slovenska, snáď len s výnimkou Oblastného ústavu NBČS netvoria ucelený celok. Zo štyridsaťročného pôsobenia filiálky Rakúsko - uhorskej banky v Bratislave (1879 - 1919) sa zachovalo 0,1 bežného metra písomností. Činnosť bratislavskej filiálky BÚMF (1919 - 1926) a predvojnovej NBČS (1926 - 1939) dokumentuje 8 bežných metrov vzájomne prepojených dokumentov. Najväčšiu časť zachovaného materiálu tvoria písomnosti Oblastného ústavu NBČS (1945 - 1950) v rozsahu asi 38 bežných metrov. Zachované písomnosti obsahujú viacero cenných dokumentov dôležitých pre poznanie menového vývoja na Slovensku do roku 1950. Z archívnych dokumentov Oblastného ústavu NBČS sú najvýznamnejšie písomnosti úverového odboru o poskytovaní investičných úverov na oživenie hospodárskeho života po vojne, a tiež písomnosti devízového odboru, dokumentujúce rokovania so zahraničnými partnermi o vyrovnaní pohľadávok bývalej Slovenskej národnej banky.